Starček
Starček
(láska, úcta a vďačnosť)
Bol raz jeden starček, ktorý žil u svojho syna s nevestou. Bol už veľmi starý, zle videl, slabo počul a ani zuby už žiadne nemal. Keď jedol, jedlo mu padalo z úst na zem. Jeho syn a nevesta ho preto nepozývali ku stolu, kde jedávali aj so svojím malým synčekom. Jedlo mu nosili za kachle, kde stále sedával úplne sám.
Jedného dňa, keď mu nevesta doniesla polievku, starčekovi tanier vypadol z rúk a rozbil sa. Nevesta naňho začala kričať, že im v dome všetko poničí a porozbíja, že mu odteraz budú dávať jedlo do drevenej misky. Starček iba smutne sedel, pozrel na svojho syna, ťažko vzdychol a utrel si slzy, ale nič nepovedal.
O niekoľko dní neskôr sedel syn aj s manželkou v jedálni. Rozprávali sa a pozerali, ako sa ich synček hrá a čosi vyrezáva z dreva. Obaja manželia boli šťastní, akého majú múdreho synčeka,...
Zrazu sa ho ocko spýta: „Synček, a čo to má byť? Čo to vyrezávaš?“ A synček im pohotovo odpovedal: „To bude drevená miska, otecko. Do tej vám budem dávať jedlo, keď budete takí starí ako náš starký.“
Syn s nevestou sa pozreli na seba a rozplakali sa. Až teraz pochopili, ako veľmi ranili starkého, a hanbili sa za to.
Od tej doby už starček nesedával v kúte, ale spolu s nimi za stolom, a nikomu nevadilo, že polievku povylieva aj po sebe. Až malé dieťa im muselo otvoriť oči.
Tí, ktorí ešte máme svojich rodičov alebo starých rodičov, prejavme im veľkú lásku za to všetko, čo pre nás urobili, a vážme si ich – veď aj my raz budeme starí a nevládni, s trasľavými rukami...
A tí, čo už rodičov nemajú a niekedy sa k nim zachovali zle, odprosme ich v modlitbe... Aby sa naše deti raz nechovali ku nám tak, ako sa my teraz chováme k našim rodičom....
(zdroj: internet)
