Znásilnené obete rwandskej genocídy sú ZA SVOJE DETI VĎAČNÉ
Znásilnené obete rwandskej genocídy sú
ZA SVOJE DETI vďačné
RWANDA, Kigali, jún 2010 (LifeSiteNews.com) - Výsledkom rwandskej kmeňovej genocídy z roku 1994 je viac ako 800 tisíc mŕtvych. K obetiam však treba pripočítať i nespočetné množstvo žien znásilnených Hutu militantmi, ktorých úlohou bolo vyvraždiť minoritný kmeň Tutsi v krajine. Napriek ohavným podmienkam, v ktorých ženy počali, porodili a teraz vychovávajú svoje deti, sú za ne dnes vďačné.
Po šestnástich rokoch sa deti znásilnených žien vyrovnávajú s krutou realitou svojho počatia. Spolu so svojimi matkami hľadajú miesto v spoločnosti, ktorá sa ešte stále hojí z hororov minulosti. Jednou z nich je aj Anastasie Kayirangwa.
Tejto žene z kmeňa Tutsi sa podarilo ujsť po tom, ako bola znásilnená trikrát, zakaždým na inom mieste, v inom čase a viacerými ľuďmi. „Okrem jednej osoby, nepoznala som ani jedného," povedala pre BBC. Napriek okolnostiam počatia je veľmi vďačná za svoju dcéru. „Neprešla ani chvíľka, kedy by som ju neľúbila. Od jej narodenia som ju milovala,“ potvrdila.
O okolnostiach počatia povedala Anastasie svojej dnes už 16-ročnej dcére ešte keď mala 12 rokov. „Diane sa ma na to pýtala. Povedala som jej o tom, keď sme boli samé, mala okolo 12 rokov. Bola už veľká. Veľmi ju to bolelo. Plakala, potom vstala a od hnevu chodila hore-dole.“ Matka ju utvrdila v tom, že hoci nevie, kto je jej otec, ona ju ľúbi „za oboch rodičov.“ (cit. BBC)
Anastasie spomína, ako kvôli znásilneniu niesla stigmu, kvôli ktorej sa nemohla vydať. Napriek tomu dokázala uživiť seba aj Diane, obchdovala s tovarom na miestom trhu. Kvôli znásilneniu nebola prijatá spoločnosťou ani vlastnou rodinou. „Moja rodina jej dávala rôzne strašné prezývky, napríklad ‚hyena‘. Ale ja som nikdy nechcela, aby sa jej niečo zlé prihodilo.“
Matka nechce v sebe živiť spomienky na hroznú minulosť a na zločiny, ktoré boli na nej spáchané. Taktiež dúfa, že jej dcéra bude raz schopná prekonať ťažkosti svojho života, a že nebude definovaná identitou svojho otca, alebo spôsobom svojho počatia.
„Diane mi oživuje spomienky na rok 1994,“ povedala Anastasie. „Ale ten rok už nado mnou nemá moc. Namiesto spomínania radšej myslím na to, čo budú moje deti jesť a na ich vzdelanie. Rok 1994 už vo mne nie je. Okrem toho, Diane je dieťa narodené do novej Rwandy. Dúfam, že jej budúcnosť bude optimistická.“
Avšak nie všetky ženy sú schopné vyrovnať sa s minulosťou a milovať svoje deti ako Anastasie. Iná anonymná matka spomína na pôrod svojho syna, tiež počatého znásilnením. Mala silné pokušenie hodiť ho do záchodu.
„Nevnímala som ho ako svoje dieťa. Necítila som k nemu žiadnu lásku. Videla som v ňom len obraz kopijí. Videla som mačety. A videla som samé zlé veci. Videla som ho ako vraha, ako potomka vraha,“ hovorí.
Napokon spomína, ako sa stretla s inými ženami v podobných situáciách. Vtedy si uvedomila, že „ je samozrejmé, že (jej syn) je nevinný. On to všetko predsa nezapríčinil.“ Ich vzťah sa postupne menil. „ Teraz viem, že ho mám rada. Chodíme spolu na prechádzky v okolí Kigali.“ Svoje úsilie dnes sústredí na hľadanie sponzora, ktorý by jej synovi financoval vzdelávanie. „Keď vyrastie, bude môcť pomôcť sebe a aj iným,“ konštatuje matka.
Thaddeus M. Baklinski
autor: Za Kresťanské SK, 20. septembra 2010, 22:22
