Hodnota svätej omše - J. M. Vianney
Hodnota svätej omše
Ján Mária Vianney takto hovorí v jednej zo svojich kázní:
„Všetky dobré skutky dokopy nemajú hodnotu jedinej svätej omše, pretože ony sú ľudským dielom, a svätá omša je Božím dielom.
Na kňazove slová Kristus zostupuje z neba a uzatvára sa do malej hostie.
Otec ustavične hľadí z neba na oltár: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 17,5a).
Pre zásluhy takej veľkej obety Otec nemôže Synovi nič odmietnuť.
Keby sme verili, uvideli by sme v kňazovi Boha tak, ako vidno svetlo cez okno, ako víno zmiešané s vodou...
Po premenení je Boh medzi nami prítomný rovnako ako je prítomný v nebi. Keby sme si to plne uvedomovali, zomreli by sme z lásky. Boh nás však chráni a kvôli našej slabosti zahaľuje pred nami toto tajomstvo.
Keby nám niekto povedal, že o tej a tej hodine má nejaký mŕtvy vstať z hrobu, hneď by sme tam utekali, aby sme videli zázrak. Azda premenenie, pri ktorom sa chlieb a víno stávajú telom a krvou samotného Boha, nie je oveľa väčší zázrak než vzkriesenie mŕtveho? Ale na to, aby sme dobre prežili svätú omšu, musíme byť v stave posväcujúcej milosti.
Deti moje, spomínate si na príbeh, ktorý som vám rozprával – o tom, ako sa istý svätý kňaz modlil za svojho priateľa, pretože Boh mu zjavil, že jeho priateľ je v očistci. Pochopil, že najlepšie urobí, keď obetuje za jeho dušu svätú omšu. Keď nastala chvíľa premenenia, vzal hostiu do ruky a v duši povedal: „Večný a svätý Otče, urobme výmenu. Ty držíš dušu môjho priateľa v očistci a ja držím v rukách telo tvojho Syna. Vysloboď môjho priateľa a ja ti obetujem tvojho Syna spolu so všetkými zásluhami jeho umučenia a smrti.“ A skutočne, vo chvíli pozdvihovania uvidel, ako duša jeho priateľa vystupuje do neba v jase chvály.
Keď chceme Boha o niečo poprosiť, robme aj my podobne. Po prijatí Eucharistie obetujme Otcovi jeho milovaného Syna spolu so všetkými zásluhami jeho umučenia a smrti a Boh nám nič neodmietne.
Svätý farár z Arsu hovorieval, že „sväté prijímanie a obeta svätej omše sú dve najúčinnejšie cesty k premene srdca“. Počas homílií často ukazoval na svätostánok a s dojatím hovoril: „On je tu!“
Svätec z Arsu vedel, že najúčinnejším žriedlom duchovnej obnovy vo farnosti je Ježiš Kristus prítomný v Eucharistii. Preto od začiatku svojej práce vo farnosti zhromaždil skupinu ľudí, ktorí sa spolu s ním každý deň zúčastňovali na svätej omši a konali poklonu Najsvätejšej sviatosti. Ján Vianney učil ľudí, aby počas adorácie nehovorili veľa, ale aby s radosťou zotrvávali v Pánovej prítomnosti. On sám vyrozprával dojímavú udalosť:
„Ľudovít Chaffangeon, roľník z mojej farnosti, zavčas ráno pred odchodom na roľu nechal motyku pred dverami kostola a vošiel sa dovnútra modliť. Natoľko sa zahĺbil do modlitby, že prestal vnímať čas. Jeho sused, ktorý pracoval neďaleko, bol veľmi prekvapený, že Ľudovít v ten deň neprišiel na roľu. Keď sa po skončení práce vracal domov, zazrel motyku pred dverami kostola; na chvíľu vošiel dnu a s údivom zistil, že Ľudovít sa veľmi sústredene modlí pred svätostánkom. Opýtal sa ho: „Čo tu tak dlho robíš?“ Ľudovít mu odpovedal s celou prostotou: „Pozerám sa na Pána Boha a Pán Boh sa pozerá na mňa...“ V týchto jednoduchých slovách je obsiahnutá celá podstata prebývania s Bohom,“ hovoril so slzami v očiach arský farár.
