Ježiš - nový veľkňaz
Ježiš - nový veľkňaz
Sám Ježiš si ani raz neprivlastňuje titul kňaza. Je to pochopiteľné, nakoľko v jeho prostredí tento titul znamená určitú vymedzenú funkciu vyhradenú členom Léviho rodu. Napriek tomu mnohé Ježišove slová nás vedú k tomu, aby sme v ňom videli osobu kňaza, ktorá ďaleko presahuje všetko, čo sme doteraz o kňazstve povedali. Zvlášť vtedy, keď Ježiš hovorí o svojej smrti, jasne ju definuje ako obetu, v ktorej On sám je kňazom i obetným darom. Ako otec v rodine, tak aj Ježiš medzi apoštolmi preberá kňazské funkcie - vedie modlitbu, vyučuje Božiemu slovu, predsedá sviatočnej večeri. Práve Posledná večera je momentom, kedy Ježiš, dodržiavajúc starozákonný obrad, začína zároveň čosi nové. Držiac v rukách chlieb a potom kalich s vínom, naznačuje obetu, ktorá sa odohrá na kríži. „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás... Moja krv, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22, 19-20) Posledná večera už dopredu sprítomňuje okamih obety kríža. Aj keď vznešený obrad so svojou slávnostnou ceremóniou a spevmi prebieha už vo večeradle, skutočnou obetou sa stáva len vďaka svojej krvavej forme na kríži.
Ježišova smrť na kríži sa odohrá práve v deň, kedy sa v chráme obetuje veľkonočný baránok. Baránok, ktorý stáročia pripomínal Izraelitom vyslobodenie z Egypta, ale ktorého krv nemala moc vyslobodiť ľudí z otroctva hriechu. Takúto moc má jedine krv Ježiša Krista - skutočného veľkonočného baránka. Od tejto chvíle sa teda strozákonné obety stávajú zbytočnými, hoci ešte nejaký čas trvajú. O štyridsať rokov neskôr Títove vojská zničia chrám v Jeruzaleme, čím židovský chrámový kult definitívne zaniká.
Nová zmluva v Ježišovej krvi ovára novú etapu dejín, v ktorej sa bude Ježišova obeta stále sprítomňovať. Ježiš na kríži skutočne vystupuje ako obetný dar i ako kňaz. Veď On sám dáva svoj život.
Autor Listu Hebrejom veľmi pútavo dokazuje Ježišovo kňazstvo na pozadí starozákonných udalostí a predpovedí. Chce tak členom svojho národa ukázať Ježiša Krista ako toho, ku ktorému všetko predtým smerovalo. Ježiš je veľkňaz, ktorý prenikol nebesia; veľkňaz, ktorý cíti s našimi slabosťami, lebo bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu (Hebr 4,14n). Je to kňaz, ktorý nepochádza z kňazského rodu. Nie je kňazom podľa radu Áronovho, ale podľa radu Melchizedechovho. Melchizedech sa totiž objavil ako kňaz pravého Boha už dávno predtým ako v Izraeli začalo jestvovať kňazstvo. Priniesol ako obetu chlieb a víno a stal sa tak predobrazom Mesiáša. Sám Abrahám a v ňom celý Izraelský národ sa sklonil pred Melchizedechom a prijal jeho požehnanie. Celá siedma kapitola Listu Hebrejom poukazuje na súvislosti medzi Melchizedechom a Kristom, svedectvá žalmov zhodne smerujú k Ježišovi Kristovi ako k postave osobitého kňazstva. Mnohí kňazi pred ním sa striedali, lebo im smrť nedovolila ostať v tejto službe. On však ostáva naveky, preto jeho kňazstvo neprechádza na iného.
Začína Nový zákon, ktorý pozná jediného kňaza Ježiša Krista. On „môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral. Veď bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, povýšeného nad nebesia, ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého.“ (Hebr 7,25-27)
V nasledujúcich kapitolách autor Listu Hebrejom opäť porovnáva starozákonný kult s vykupiteľským dielom Ježiša Krista. Hovorí o Svätyni v Jeruzalemskom chráme ako o predobraze tej pravej Svätyne, ktorou je samotné nebo, a do ktorej vošiel Kristus raz navždy, „a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Hebr 9,12).
Ako sme si všimli, List Hebrejom jednoznačne svedčí o Kristovom jedinečnom kňazstve, ktoré sa v plnosti prejavuje na kríži. Kresťanský starovek a stredovek preto znázorňoval Ježiša na kríži ako kňaza v kňazskom rúchu. On priniesol obetu raz navždy, ktorú viac netreba opakovať. Sám ju však už dopredu sprítomnil nekrvavým spôsobom pri Poslednej večeri, kedy apoštolom povedal: „Toto robte na moju pamiatku.“ (Lk 22, 19) Títo mužovia tak dostali úlohu sprítomňovať obetu kríža v mene jedinečného Kristovho kňazstva.
(Zdroj: Katedrálny infolist (Banská Bystrica) 14.-20.9. a 21.-27.9.2009)