Otec dal svojho syna
Otec dal svojho syna
Je piatok poobede a ty sa autom vraciaš domov. Ladíš rádio. V správach hovoria o nejakej bezvýznamnej veci: v nejakej ďalekej krajine zomreli 3 ľudia na neznámu infekciu, o ktorej doteraz nikto nepočul. Neprikladáš tomu veľký význam...
V pondelok ráno, keď sa chystáš do práce, začuješ, že už to nie sú traja ľudia, ale 30 000 ľudí, ktorí zomreli vo vzdialených vrchoch Indie. Ľudia zo zdravotníckej kontroly Spojených štátov amerických to šli overiť.
V utorok sa táto správa dostáva na titulné stránky všetkých denníkov, pretože už nie je zasiahnutá len India, ale aj Pakistan, Irán a Afganistan. Správa rýchlo vychádza vo všetkých novinách. Tú chorobu nazývajú „tajomná chrípka“ a všetci sa pýtajú: Ako ju dostaneme pod kontrolu?
Všade sa šíri panika, v Európe sa zatvárajú hranice. V televíznych novinách počuješ správu z Francúzska, kde práve jeden muž zomrel v nemocnici na tajomnú chrípku. Aj Veľká Británia zatvára hranice, ale už je neskoro.
Televízne noviny hovoria, že keď máš vírus, počas jedného týždňa si ani neuvedomíš, že ho máš. Potom sa zvíjaš v hrozných bolestiach a po 4 dňoch zomrieš...
Na druhý deň prezident USA zatvára hranice, aby zabránil nakazeniu krajiny, kým sa nenájde liek... Ľudia sa začínajú zhromažďovať v kostoloch a modliť sa, keď zrazu niekto vstúpi a hovorí: „Zapnite rádio a počúvajte správy!“: Dve ženy zomreli v New Yorku.... Zdá sa, že tajomná chrípka už nakazila celý svet.
Vedci pokračujú v hľadaní vakcíny, ale, žiaľ, nič nezaberá.
Zrazu však príde tak túžobne očakávaná správa: Dešifrovali DNA vírusu. Môže sa vyrobiť protiliek. Je však potrebná krv niekoho, kto nebol nakazený. A hneď sa šíri výzva, aby všetci bežali do najbližšej nemocnice a dali si urobiť krvné testy.
Dobrovoľne sa tam rozhodneš ísť, vezmeš aj celú svoju rodinu a blízkych, a pýtaš sa sám seba: „Čo sa to deje? Takto skončí svet?“...
V nemocnici, po testoch, vyjde z ambulancie lekár a kričí nejaké meno. Najmladší z tvojich synov je pri tebe – ťahá ťa za kabát a hovorí: „Tati! To je moje meno.“
Skôr, než sa stihneš spamätať, vezmú ti tvojho syna a ty kričíš: „Počkajte!“... A oni odpovedajú: „Nebojte sa! Všetko bude v poriadku! Jeho krv je čistá. Veríme, že má správny typ krvi.“
Po 5 minútach lekári vyjdú, kričia a smejú sa. Je to po prvý raz, čo po týždni vidíš niekoho smiať sa.
Najstarší z lekárov podíde a hovorí: „Vďaka, pane! Krv vášho syna je čistá – môže sa vyrobiť protiliek...“ Vtom sa však nakloní k tebe a k tvojej manželke a hovorí: „Môžem s vami chvíľku hovoriť?... Ide o to, že sme nevedeli, že darca bude malé dieťa. Potrebujeme, aby ste podpísali tieto papiere na darovanie krvi.“
Zatiaľčo čítaš, uvedomíš si, že tam nie je uvedené množstvo krvi, ktorú musia vziať tvojmu synovi. Pýtaš sa: „Koľko krvi?“
Lekárovi zmizne úsmev z tváre, keď ti hovorí: „Nevedeli sme, že to bude dieťa... Neboli sme na to pripravení... Potrebujeme ju použiť všetku!“
Neveríš vlastným ušiam a snažíš sa protestovať: „Ale... Ale...“
Lekár pokračuje a nalieha: „Nerozumiete? Hovoríme o lieku pre celý svet! Prosím vás, podpíšte! Potrebujeme všetku jeho krv!“
Pýtaš sa: „Ale nemôžete urobiť transfúziu?“
Odpoveď znie: „Ak nájdeme inú čistú krv, urobíme to... Podpíšete? Prosím!...“
V hlave ti hučí! Nie si schopný rozmýšľať! Necítiš ani prsty na ruke, ktoré zvierajú pero... PODPISUJEŠ!
Pýtajú sa ťa: „Chcete vidieť svojho syna?“
Kráčaš až na sálu urgentného príjmu, kde tvoj syn sedí a hovorí: „Tati! Mami! Čo sa robí?“
Berieš jeho rúčku do svojich dlaní a hovoríš mu: „Synček! Tvoja mama a ja ťa veľmi veľmi ľúbime. Ľúbime ťa a nikdy nedovolíme, aby sa ti stalo niečo, čo nie je nevyhnutné! Rozumieš mi?“
Lekár sa vráti a hovorí: „Je mi to ľúto, ale musíme začať... ľudia na celom svete umierajú.“
...
Odišiel by si? Dokázal by si sa otočiť a nechať tam tvojho syna, ktorý za tebou volá: „Tati! Mami! Prečo ma tu nechávate?“
...
O týždeň, kým ty pochovávaš svojho syna, niekto spí vo svojej posteli, iní neprišli, pretože dali prednosť prechádzke alebo futbalovému zápasu, a iní prídu na pohreb s falošným úsmevom, tváriac sa, že ich to naozaj mrzí. Chcel by si všetko zastaviť a kričať:
„Môj syn zomrel kvôli vám!!! Hovorí vám to vôbec niečo?!“
Niekedy je to presne to, čo nám chce Boh povedať:
„Môj syn zomrel kvôli vám a vy nedokážete pochopiť, ako veľmi vás milujem?!“
........................
- Je zaujímavé vidieť, ako ľahko ľudia odmietajú Boha, a potom sa čudujú, že sa svet rúti do záhuby!
- Je zaujímavé vidieť, ako veríme všetkému, čo sa píše v novinách, ale pochybujeme o tom, čo nám hovorí Biblia!
- Je zaujímavé, ako sa deň za dňom namáhame, aby sme si nazhromaždili pozemské veci, a nevenujeme ani minútu tomu, aby sme si zaobstarali poklad v nebi!
- Je zaujímavé, keď niekto povie: „Verím v Boha“, ale svojimi skutkami dokazuje, že sleduje iné ciele!
- Je zaujímavé, ako sa vulgárnosť a obscénnosť slobodne šíria virtuálnym priestorom, zatiaľčo rozhovor o Ježišovi je v školách a na pracoviskách potláčaný!
- Je to zaujímavé, však??
- Oveľa zaujímavejšie je vidieť nejakého kresťana horlivého v nedeľu, ale neviditeľného po zvyšok týždňa!
- Je zaujímavé, že nás oveľa viac zaujíma a trápi to, čo si o nás pomyslia ľudia, ako to, čo si o nás myslí Boh!
Veríš, že Ježiš zomrel za nás všetkých, aj za teba?
Tak podaj dobrú správu ďalej!
Nedovoľ, aby zapadla prachom, aby sa ľudia o nej nedozvedeli a stratili svoju dušu!
Staň sa apoštolom Evanjelia!
Boh ťa žehnaj!
(zdroj: internet, súkromný preklad z taliančiny)
