Radosť v utrpení - J. M. Vianney
Boh formuje človeka tým, že ho vedie cez duchovné utrpenie, dopúšťa naňho rôzne pokušenia, medzi ktorými sú zvlášť bolestné pokušenia znechutenia a zúfalstva.
Ján Vianney prežil obdobia úplnej duchovnej temnoty, v ktorých vôbec nevnímal Božiu prítomnosť. Bolo to nepredstaviteľné duchovné utrpenie, v ktorom sa mu zdalo, že Boh ho celkom a navždy opustil. Avšak ani v tejto skúsenosti neprestal bezhranične veriť a dôverovať Bohu.
Hovorieval: „Ak milujeme, utrpenie prestane byť utrpením. Čím viac od kríža utekáš, tým viac na teba dolieha... Treba sa modliť za lásku ku krížu: vtedy sa stane sladkým... Sám som to zakúsil v priebehu štyroch či piatich rokov... Boh mi je svedok, že mi nechýbali kríže, mal som ich viac, než som ich dokázal uniesť, ale začal som sa modliť, aby som dokázal milovať utrpenie, a objavil som pocit šťastia. Zakúsil som, že jedine v láske k utrpeniu sa dá nájsť skutočné šťastie... Všetky naše trápenia pochádzajú z toho, že nemilujeme kríž... Oveľa viac robíme pre Boha, ak vykonáme niečo, čo nám nie je príjemné a v čom nenachádzame zaľúbenie.“
Ján Vianney objasňuje, že utrpenie, ktoré sme neobetovali Bohu, je silou, ktorá ničí človeka – preto musíme všetky svoje kríže, všetko duchovné a telesné utrpenie obetovať Kristovi, pretože len vtedy sa pre nás stane žriedlom veľkých milostí a Božieho požehnania.
(časopis Milujte sa! č. 16, s. 7)
