Zvedavá rybka
Zvedavá rybka
Jedna rybka bola veľmi zvedavá. Neustále cestovala a objavovala nové zákutia, ale hlboko pod hladinou už poznala takmer všetky krásne miesta. Rozhodla sa teda pozrieť aj iným smerom a zamierila k hladine. Vystrčila hlavu z vody a neďaleko zbadala malý ostrov. Odvtedy jej to už nedalo pokoja. Ten neznámy svet ju priťahoval čoraz viac. Často sa naň chodila pozerať, snívala o ňom po nociach, skúšala rôzne akrobatické kúsky, ako vyskočiť z vody, až sa nakoniec rozhodla – musí sa na ten ostrov dostať, musí zistiť, aký je to život mimo vody.
Jedna staršia ryba si všimla jej „zálety“ a robila si o ňu starosti. Raz si ju zavolala nabok a hovorí jej: „My ryby nemôžeme žiť bez vody. Tam vonku na teba čaká smrť. Viem, že ťa to láka, viem, že si zvedavá, ale my sme boli stvorené na to, aby sme žili vo vode.“
Mladá rybka však nepočúvala. Všetko púšťala jedným uchom dnu a druhým von. Hneď na druhý deň priplávala čo najbližšie k ostrovu, zhlboka sa nadýchla a vyskočila. Keď dopadla, ocitla sa na brehu. Všade okolo bol samý piesok a morská voda ju len zľahka obmývala.
Taká bola šťastná: „Dokázala som to! Dokázala som to! Konečne som von z tej vody!“
Lenže zrazu si uvedomila, že sa jej akosi ťažko dýcha. Jej radosť sa rýchlo premenila na paniku: „Nemôžem dýchať! Pomoc, nemôžem dýchať!“ A potom zamdlela.
Našťastie šli okolo dve deti. Zbadali na brehu polomŕtvu rybku a pochopili, že potrebuje pomoc. Dvihli ju a rýchlo hodili do vody.
Rybka sa hneď prebrala, zhlboka sa nadýchla... a potom vydýchla. Rýchlo sa vrátila domov a sama sebe nadávala: „Aká som len bola hlúpa! Ryba – a žiť mimo vody! Kto to kedy videl! Uf, skoro ma to stálo život! Odteraz žiadne výtržnosti! Doma je doma!“
Aj my sme často ako tá zvedavá rybka. Myslíme si, že „tam vonku – bez Boha, bez cirkvi, bez viery“ je niečo zaujímavé, že je tam lepší život, väčšia zábava a skutočné šťastie. Chodíme okolo, snívame o tom, podnecujeme svoju zvedavosť. Nepočúvame rady rozumných, ale tvrdohlavo ideme za svojím „snom“, za svojimi vzdušnými zámkami. A až keď sa ocitneme „na súši,“, keď lapáme po vzduchu, dochádzajú nám sily, keď nám hrozí nebezpečenstvo, až vtedy si uvedomíme, akí sme boli hlúpi! Len ktovie, či sa v tej chvíli nájde niekto, kto nám pomôže!?
Ježiš je ten, kto nás „hádže do vody“, kto nás navracia domov ako zablúdené ovečky, on je ten, kto nás zachraňuje z našej vlastnej hlúposti a zvedavosti... pravdaže, ak mu to dovolíme!!! On totiž nič nerobí nasilu! Dal nám slobodu a plne ju rešpektuje! Chce nás zachrániť, ale nemôže to urobiť proti našej vôli...
Boh nás stvoril bez nás, ale nespasí nás bez nás!
Kto nechce ísť do neba, Boh ho tam nebude ťahať nasilu!
Svet ti hovorí: „Užívaj si, vyskúšaj všetko, čo sa ti ponúka: vyskúšaj drogu, ochutnaj alkohol, uži si neviazaný život, vyskúšaj aj sto partnerov! Načo dodržiavať nejaké pravidlá? Prečo by si sa mal v niečom obmedzovať? Užívaj si život plnými dúškami! Veď žiješ len raz!“
Ale keď si zničíš život, keď sa nakazíš HIV, keď sa ti rozpadne manželstvo, keď stratíš svoju lásku alebo milované dieťa, to už nikoho nezaujíma! Až vtedy zistíš, kde je tvoj domov a komu na tebe naozaj záleží!
Uvažuj, skúmaj a nedovoľ, aby ťa niekto „opil rožkom“, aby ti niekto zničil život alebo šťastie! Život máš len jeden! Nepremárni ho!
